Keď nikdy nie je dosť

Po príjemnej, až ideálnej strede, začal včera zasa fúkať nepríjemný vietor. A tak keď som vyberal bicykel, nebol som rozhodnutý, akou trasou pôjdem. Vedel som len jediné, že to musí byť minimálne môj štandard, teda 40 km.

Po prejdení pár metrov som mal v hlave niekoľko alternatív. Tak som šliapal a pomaly ich redukoval. Nakoniec z toho bolo 52 km, prvú polovicu s protivetrom (sem tam s bočným) a druhú polovicu po vetre (tiež sem tam s bočným). 

Nohy síce boli fajn, no čo ma prekvapilo, nevedel som obsedieť na sedle a posledné kilometre som muse čoraz častejšie vstávať aby si môj zadok oddýchol. Tak to je mi novinka. Nohy idú, kríže to vydržia a zadok je už obsedený. To asi tými všetkými kilometrami. 

Ale tisícka sa znovu trochu priblížila.