Vodiči

Pred pár dňami som písal o svojich skúsenostiach so slovenskými vodičmi. Včera bol opäť jeden z dní, keď mi krv tuhla v žilách. A to hneď dvakrát.

Prvýkrát to bolo hneď po prejdení 1 km, na úzkej lesnej ceste si to valil nedočkavý vodič a začal ma predbiehať. On si asi neuvedomil, tak ako väčšina na našich cestách, že má aj príves. Ak by som to včas nespozoroval ja a nevyhol sa takmer do jarku, tak ma jednoducho zoberie so sebou. A že "Chutné drevorubačské párance" reklamoval nápis na prívese. Brr... prešla ma chuť.

O pár kilometrov ďalej som si to veselo ťahal v bočnom vetre. Ako to už chodí, chvíľu pozerám vpred, chvíľu na cestu, aby som sa vyhol rôznym výmoľom. Áut nebolo veľa, bola nedeľa dopoludnia, tak sa mi šlo vcelku fajn. Aj keď vietor bol znovu celkom silný. 

Keď som sa znovu zahľadel na kvalitu nášho asfaltu a vzápätí dvihol hlavu krv mi stuhla v žilách. Oproti mne sa rútili dve autá (našťastie osobné), jedno vedľa druhého. Rýchlo pozerám kde sa uhnúť, tak som len spravil takú malú kľučku smerom k jarku a frrrrrr.... autá v zlomku sekundy prefičali popri mne. 

Nechcel som myslieť na všetky keby, ktoré mohli nastať. Bol som rád, že som v správnom čase zareagoval a všetko dopadlo dobre. No úžas nad jazdením našich vodičov vo mne stále pretrváva...

No a aby som na záver dodal štatistitku.... Prešiel som moju obľúbenú, časovkovú trasu, 53 km v opäť druhom najlepšom čase. Paráda...